Odpustím ti, ale nezabudnem!

Autor: Marek Klešč | 2.3.2012 o 11:29 | (upravené 14.4.2012 o 11:24) Karma článku: 6,56 | Prečítané:  317x

Súčasť našej kultúry už pravdepodobne dlhodobo doplňajú aj tkzv. frázy ktoré sú zaužívané v bežnej komunikácii na vyjadrenie nášho postoja. Sú akoby ukryté od istého veku komnatách mysle a nášho uvažovania vyvierajúce pritom z podvedomia.

Nie je potrebné chodiť ďaleko, aby človek zbadal ako ľudia dávajú najavo svoj postoj keď im je ublížené. Stačí niekoho stretnúť. Hocikoho. A vlastne mi stačí keď pozriem na svoje reakcie ja sám. Zvlásť na tie, ktoré mi hovoria ako rád by som sa najradšej odplatil dotyčnému za to čo mi urobil. Aká sladká býva chuť po odplate. V tej cvhíli je človek nastavený tak, aby dal najavo tomu druhému aký je to blbec a čo všetko spôsobil svojim konaním a najlepšie bude ak o tom budú vedieť všetci.

Vo vzťahoch sa vlastnosti človeka prejavia najrýchlejšie a najistešie. Tam sú chtiac nechtiac odhalené v jase svetla lampy, pod ktorou je vidieť aj to čo by si nejeden z nás nechal najradšej len za svojimi dverami. Je tak ťažké odpustiť? Samozrejme. Je jednoduché písať teóriu o odpustení, ale osobné skúsenosti s odpúšťaním, v každom z nás prehovoria aj samé. Zvlášť tie pri ktorých to bolelo veľmi a u mnohých čo to čítajú to zabolí aj teraz.

Koľko krát som povedal ODPÚŠŤAM TI ALE NEZABUDNEM? Ja mnoho. Priniesol som si to z výchovy, tak ma to učil svet, hovoril to každý, počul som to kdekoľvek, bolo to normálne. Bolo. Dnes cítim že ak je vyslovená táto fráza nie je to nič iné ako zaobalená výčitka. Život je ako nekonečné dozrievanie a to je proces ktorý nie je možné preskočiť. Aj ja som dospel do bodu kedy vnímať túto frázu ako výčitku je normálne. A som za to vďačný. Mnoho krát som sa sám ocitol "v pozícii ublíženého" a odpúšťať je ťažké! Nie ľahké. Aj odpustenie je proces, ktorý sa nedá obísť. Najlepšou metódou ako dospieť k odpusteniu je "vinníkovi" priať to čo by som prial sám sebe. Vťahy, zdravie, financie, pokoj, radosť, lásku, atď. Moja ďalšia skúsenosť však hovorí, že ak odpustím skutočne a precítim to aj vo svojom vnútri, jednoducho nezáleží na tom že si to pamätám. Pamätám si to preto lebo mi ešte funguje pamäť.

Dnes viem z vlastnej skúsenosti, že odpustením si vyriešim mnohé nevysporiadané záležitosti a že kým skutočne neodpustím, bolesť jednoducho neodíde. Riešim dotyčného v hlave celú noc a intenzívne si predstavujem ako si doláme nohy, ako mu zhorí byt, ako ho vyhodia z práce, alebo si predstavuejm ako do ňho strieľam s pištoľou. Samozrejme že dotyčný si v tom čase spokpojne odfukuje a sníva možno krásny sen. Som to však ja, kto ostáva naďalej v okovách zatrpknutosti, ktoré ma nepustia ďalej na cestu dozrievania. Preto som na svet prišiel. Dozrieť. Vonkajšie ale aj vnútorne.

Môžem povedať že vysporiadať si aj dlhorončnú zatrpktnutosť a neodpustenie je ako vytiahnuť meč Exalibur zo skaly. Môžem prežiť skúsenosť ublíženia. Mám na to právo. Ale mám právo prežiť aj skúsenosť odpustenia, a verte mi, je oveľa krajšia a najmä oslobodzujúca.

Odpustiť skutočne a neprikladať tak žiaden význam faktu že sa to kedykoľvek v mysli vráti, je dobrá súčasť dozrievania. Možno by to mohla byť dobrá súčasť aj našej kultúry...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?